Doteraz tu bol blog ako fotky o niečom
no dnes to bude
niečo o fotkách.
niečo o fotkách.
Práve som sa vrátil z bratislavského Artfora, kde dokumentarista Andrej Bán predstavil svoju novú knihu Kosovo.
Podľa očakávania - jedinečný zážitok a pre mňa nesmierne obohacujúca diskusia (vedená Jurajom Kušnierikom) za účasti britského veľvyslanca na Slovensku, Michaela Robertsa, v ktorej sa prelínali témy utrpenia a ľudskosti, politických (ne)riešení a fotenia.
Textu je pomenej, Andrej dokumentuje obrazom, ktorý je v dobe informácií priamočiarejší, rýchlejší a dáva priestor aj listujúcemu (ne)čitateľovi na interpretáciu a vlastné precítenie obsahu. "Článok v novinách prežije deň, v časopise má životnosť týždeň, kniha umožňuje pretrvanie výpovede."
Snáď sa tieto obrázky dostanú aj takto medzi ľudí a prehĺbia plytčinu narýchlo podávaných palcových titulkov a prefiltrovaných skreslených komentárov.
Ku knihe a fotkám sa ešte vrátim, keď si ju kúpim (určite čoskoro). Škoda, že až v troleji domov sa mi v hlave naformulovala otázka, ktorú by som chcel Andrejovi položiť. Takže, Andrej, keď si môj blog prečítaš.. :-) odpovedz mi, prosím do fóra:
Foťák je bariéra, kradne dušu, atmosféru, intimitu, ...
Ako fotiť ľudí, často trpiacich, prežívajúcich niečo hlboké - aby sa fotograf necítil ako Japonec v Disneylande? Aby zapadol, nerušil a mohol tak zdieľať svoj pohľad na svet?
Tipy a triky do fóra :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára